V tejto sa princezná zachráni sama - Amanda Lovelace

Rozprávka o princeznej, z ktorej sa stala panna a z nej kráľovná.

Už som párkrát spomenula, že poéziu nemám rada. Nikdy som takéto knihy nevyhľadávala, skôr som sa im vyhýbala, a keď som musela do školy niečo z poézie interpretovať, chytala ma z toho panika. Takýto bol môj vzťah k poézie až do knihy Mlieko a med. Na túto knihu som počula množstvo chvály a tak som sa do nej pustila s malou dušičkou. Kniha ma však veľmi prekvapila a ani som nečakala, že by si ma mohla získať. Keď som uvidela, že u nás vyjde aj kniha od Amanady Lovelace, veľmi som sa potešila. V tejto sa princezná zachráni sama je často označovaná ako sestra Mlieka a medu, keďže schéma, ktorou píšu, je veľmi podobná a ja mám pocit, že sa novodobí autori chcú vrátiť do čias nadrealizmu (surrealizmu). V súčasnosti je opäť úplná sloboda v tvorbe a každý autor môže písať ako chce. Nie sú žiadne pravidlá, ktoré by spisovateľov obmedzili, dokonca by som povedala, že často čím je kniha extravagantnejšia, tým skôr zaujme a získa si svojich čitateľov. Amanada Lovelace sa do svojej úlohy tiež naplno vžila. Chcela dostať na papier svoje emócie a to hocijakým spôsobom. Hneď na začiatku nájdete upozornenie, čo všetko táto kniha obsahuje a čo všetko zamáva s vašou dušou. Čítať túto knihu bola výzva už od začiatku. Autorka sa na nič nehrá a na rovinu vám povie, čo si myslí, aký má názor a je len na vás, či sa s tým stotožníte alebo nie. 

"sestrička -

kdekoľvek

sa teraz nachádzaš,

dúfam, že je tam

aj pláž."

Amanda nemala vôbec ľahký život, čo je cítiť aj z jej básní (ak tak môžem tento sled myšlienok nazvať). Väčšina z nich je depresívna, plná bolesti, smútku, snahy o vyrovnanie sa s tým, čo jej život priniesol. Niekedy je táto cesta prekonávania ľahšia, inokedy ťažšia, no na záver som mala pocit, ako by to predsa len Amanda zvládla, ako jej pomohlo sa zo svojich bolestí vypísať. Navyše sa snaží svojho čitateľa aj inšpirovať, prehovoriť mu do duše. Ťažko povedať, nakoľko vás tento príbeh zasiahne, za seba však môžem povedať, že mi opäť v istých smeroch otvoril oči. Našli sa myšlienky, ktoré som mala pocit, ako keby pochádzali z mojej hlavy. Myslím si, že každý potenciálny čitateľ si tu nájde niečo, čo ho bude vystihovať, niečo, s čím sa stotožní. Práve v tom spočíva krása týchto kníh - aj keď si možno myslíte, že s nejakým smútkom bojujete sami, nakoniec zistíte, že na svete je množstvo ľudí, ktorí s takýmto problémom bojujú tiež. Okrem toho mimoriadne oceňujem, že bola v tejto knižke vyjadrená aj láska k literatúre. Amanda často spomína na to, ako jej knihy pomohli, ako sa strácala na stránkach kníh, ako si v nich hľadala priateľov.

"som

tigrica

ktorá si zaslúžila

svoje pruhy

mäkšie ako zamat

- óda na moje strie."

Čo sa týka formy básni, môžem povedať, že je poriadne rozmanitá. Ako prvé mi udrelo do očí, že nikde nie sú veľké písmená. Interpunkcia bola využitá, ale nie podľa klasických pravidiel, na aké sme zvyknutí, ale skôr podľa emócií a chuti Amandy. Niekde prevažujú veľké medzery medzi slovami či veršami, inokedy sú slová len tak pohodené na stránkach. Naozaj môžem zhrnúť túto kompozíciu ako veľmi originálnu a svojskú. Jazyk bol zrozumiteľný a ľahký, takže básne sa čítali veľmi dobre a stránky sa v podstate otáčali samé. Veľká poklona patrí určite pani prekladateľke, keďže preložiť takéto svojrázne básne a zachovať pritom tú silnú emóciu, ktorá z nich plynie, nebolo určite jednoduché. 

Celkovo na mňa táto kniha zapôsobila a získala si ma. Nemôžem povedať, že by mi od základov zmenila život, ale rozhodne ma donútila nad určitým vecami sa zamyslieť. Veľkú podobnosť a spojitosť vidím práve s dielom od Rupi Kaur. Pokiaľ sa vám jej tituly páčili a máte chuť vyskúšať niečo nové, určite dajte šancu tomuto titulu.

Aj napriek tomu, že na internete je množstvo negatívnych ohlasov, ktoré túto knihu skôr zavrhujú, za mňa ju určite odporúčam a dávam jej plný počet lajkov. Pevne verím, že sa dočkáme ešte nejakého ďalšieho dielka z tohto žánru.